Štvrtá kapitola

 

Ráno sa Mel z tváre vytratila všetka farba. Plakala a nebolo možné ju utíšiť. Alision ju ešte v takomto zlom stave nevidela, dokonca ani po oficiálnom rozchode s Cameronom.

„Čo sa stalo, Mel?“ opýtala sa hneď potom ako si k nej ustarostene prisadla.

„On ma chce nechať vylúčiť, matka ma zabije, nebudem sa jej môcť pozrieť do očí... Pozri.“

Ukázala jej svoj notebook, konkrétne zložku so školským emailom. Alison si ho položila na kolená a začala čítať:

Vážená slečna Martinová,

Práca, ktorú ste mi odovzdali na pred Úvod do štúdia logiky je bez najmenších pochýb plagiátom, ktorý už nejaký čas koluje medzi študentmi. Musím vás upozorniť, že nie je mojou povinnosťou dávať študentom ako ste vy druhé šance.

Rozhodol som sa, že váš prípad budem riešiť ako vážny priestupok a budú z neho vyvodené aj príslušné dôsledky.

Alison nepotrebovala vedieť viac, aby pochopila, čo všetko teraz jej kamarátku čaká.

„Prečo si mu niečo také odovzdala a odkiaľ si to vôbec získala?“

„To Owen, on mi včera povedal, že to bude v poriadku, keď som sa mu zdôverila s tým, že sa mi ešte nepodarilo dokončiť prácu na Úvod. Skrátka som to nestíhala dokončiť vtom šibeničnom termíne. Spoliehala som sa na to, že keby to aj odhalil tak mi dá šancu na prepracovanie.“

„Evans zrejme druhé šance nedáva,“ skonštatovala Alison znepokojene. „No ešte stále nie je nič stratené. Tentoraz sa s ním už skutočne musíš pozhovárať. Som presvedčená o tom, že keď mu to vysvetlíš správnym spôsobom podarí sa ti jeho názor zmeniť.“

„Kiežby,“ hlesla Mel rozrušene.

„Uvidíš, bude to v poriadku, nie si prvá ani posledná, čo urobila takúto chybu.“

Chvíľu ju držala v objatí, aspoň tak dlho, kým sa trochu upokojila a bola zas schopná rozumne uvažovať.

Bolo to zvláštne, že dnes to bola práve Alison, kto poskytoval útechu svojej kamarátke.

Zvyčajne to bola naopak. Mel bola zvyčajne tou, ktorá jej dodávala odvahu kráčať ďalej.

No aspoň dnes jej to mohla oplatiť a cítiť sa zvláštnym spôsobom užitočná.

„No nič, obleč sa a poďme, už je najvyšší čas.“

„Ja neviem, čo ak ma z hodiny rovno vyhodí.“

„Tak pôjdem s tebou, ale predtým mu poviem, čo si o jeho metódach myslím.“

„To by si pre mňa urobila?“

„Áno, bez váhania, zlatko, to mi môžeš veriť.“

Mel sa usmiala.

„Možno by stálo za to tam ísť už len preto, aby som videla ako sa mu postavíš na odpor. Som na teba naozaj veľmi hrdá, Ali.“

„Tak vidíš, nejakú motiváciu predsa len máš, ale už vážne poďme.“

Alison vstala a vzala si svoje veci. Ani pre ňu to nebol práve najpríjemnejší začiatok nového dňa, no kvôli kamarátke sa s tým musela vyrovnávať sama.

Mel po celý čas váhala a bolo skutočne ťažké ju dostať až do hlavnej budovy. Alison si až teraz uvedomila, aké musí byť niekedy zložité mať trpezlivosť s jej problémami. „Prepáčte,“ akýsi chlapec s červenými vlasmi do nich takmer vrazil vo vstupnej hale.

„Dávaj si pozor na to, kam ideš,“ sykla Mel nahnevane, no nemala čas sa s ním ďalej hádať.

„Už som sa predsa ospravedlnil, tak čo riešiť, zlatko?“

„Zlatko, pre teba ja nie som žiadne zlatko, ty kretén!“

Veľa nechýbalo, aby doňho nezačala strkať. Takúto ju ešte Alison nevidela a vôbec sa jej to nepáčilo.

„Mel, to stačí, poďme!“

Alison ju chytila za ruku a nekompromisne viedla ďalej. Posledné čo potrebovala, bolo aby sa Mel do toho chalana skutočne pustila. V tomto štádiu by toho zrejme bola schopná.

***

Čakala vonku pred triedou, z ktorej len nedávno vyšli aj všetci ostatní študenti. Seminár bol dnes pomerne fajn, profesor Evans neurobil nič mimoriadne, čo by ju mohlo nejakým spôsobom negatívne ovplyvniť, aspoň nie počas hodiny. Teraz už ostávalo len počkať, čo povie Mel.

Alison radšej pre každý prípad ostala na blízku. Nechcela Mel zbytočne znepokojovať, preto sa nezmieňovala o ničom, čo by ju mohlo ešte viac rozrušiť.

„Bolo to zbytočné, tak ako som ti povedala,“ hlesla chvejúcim sa hlasom a hrozilo, že sa opäť naplno rozplače.

„Mel, ja, naozaj ma to veľmi mrzí.“

„To nemusí, ja to nejakým spôsobom už zvládnem. Je to len moja chyba.“

„Kam ideš?“

„Vrátim sa do izby, už to tak či tak nemá zmysel dnes vôbec s niečím pokračovať.“

„Pôjdem s tebou.“

„Nie, nie, to nie, ty len pokračuj. Nechcem, aby si mala problémy kvôli mne.“

„Ale Mel, ja... nemôžem ťa predsa takto nechať.“

„Neboj sa, nič mi nehrozí naozaj. Ty len choď na ďalšie hodiny. Nechcem, aby si kvôli mne mala zbytočné problémy. Sľúb mi, že pôjdeš na hodiny a budeš ďalej študovať, na tom jedinom mi teraz záleží.“

„Dobre, Mel sľubujem ti, že budem pokračovať, ale ty mi sľúb, že ešte nebudeš strácať nádej. Možno ešte máme nejakú šancu.“

„Tomu už neverím, ale aj tak ďakujem, že sa mi snažíš dodať odvahu, zlatko. Veľmi si to vážim.“

„Možno prišiel čas, aby som ti trochu odvahy vrátila, Mel.“

„Možno. Tak  sa zatiaľ drž a aspoň ty.“

Potom ju Alison videla smerovať k východu, čiastočne ešte bojovala s pocitom, že by mala byť pri nej, no vedela, že by to Mel tak či tak nedovolila.

Pohľad jej padol na profesora Evansa, ktorý napokon vyšiel z triedy.

„Pán profesor, aj ja by som chcela s vami ešte hovoriť. Ak by to bolo možné aj hneď,“ nevedela čo mu povie. Pôvodne sa do toho priamo vôbec miešať nechcela, aby mu nedala do rúk ďalšiu zbraň, no pochopila, že za týchto okolností nemá na výber.

„V poriadku slečna Parkerová, o hodinu sa zastavte v mojom kabinete. Skôr sa vám žiaľ nemôžem venovať.“

To našťastie vyhovovalo aj jej, keďže Mel sľúbila, že pôjde na všetky dnešné hodiny a nechcela svoj sľub v žiadnom prípade porušiť. Už len preto, aby jej potom mohla dať poznámky.

Skrátka nemala v úmysle dovoliť, aby ju vyhodili. Prišli sem spolu a spolu aj odídu, taký bol ich pôvodný plán.

***

„Tak slečna, Pakerová, počúvam vás,“ povedal potom ako jej dovolil sadnúť si do jedného z kresiel v jeho kabinete.

Fľaša bola dnes preč, všetko bolo uprataná a vyzeralo to tak, akoby tá včerajšia záležitosť bola len súčasťou nejakého šialeného sna.

Posadil sa oproti nej, ich pohľady sa stretli a ona si priala pod tým tlakom sklopiť zrak.

No ovládla sa a snažila sa dívať nedať najavo, ako veľmi je v jeho prítomnosti nervózna.

„Chcem s vami hovoriť o Melanie Martinovej a jej práci.“

„Obávam sa, slečna Parketová, že túto záležitosť považujem za uzavretú kapitolu. Povedal som aj slečne Martinovej aký postoj som zaujal k takýmto pokusom o podvádzanie.“